Deti a spoločnosť

Pred nedávnom som išla domov z práce a ako som sedela v autobuse, pristúpili dve dievčatá a jeden chlapec s batohmi na chrbte. Na tom by nebolo nič zvláštne, predsa idú zo školy, z krúžkov alebo aktivít, ktoré majú.

No čo ma najviac zarazilo, za prvé bolo, že dievčatá mali na tvári tak hrubú vrstvu make upu, ako keby to boli hollywoodske herečky, ktoré potrebujú zakryť bohvie čo. Toľko nánosu make upu som naposledy videla v divadelnej maskérni a tieto asi trinásťročné dievčatá ho mali požehnane. A to ešte nehovorím o čiernej linke okolo očí, niekoľkých vrstvách špirály na mihalniciach červenom rúže na ústach. V momente, keď som ich uvidela, som si spomenula na časy, keď som ja chodila na základnú školu a mali sme zakázané mať čo i len nalakované nechty. Pamätám si, že raz prišla spolužiačka do triedy s maskarou na očiach a učiteľka ju poslala umyť si ju z očí. Teraz si viem živo predstaviť, keby to učiteľ urobil, že by ho dievčatá poslali do teplých krajín. Čo ma ďalej udivuje je to, že rodičia to svojim deťom dovolia. Niektoré dvanásť, trinásť alebo aj štrnásťročné deti sa obliekajú a maľujú a pri niektorých mám vážne problém odhadnúť, koľko majú rokov. Veď keď sú také namaľované, vyzerajú aj na dvadsať. A nech mi nikto nepovie, že rodičia to nevidia. Predsa od niekiaľ musia mať to oblečenie, nekupujú si to samy, niekto im musí kúpiť aj ten make up... A potom sa čudujeme, že naše deti sú vyspelejšie oveľa skôr ako sme boli my.

A druhá vec, ktorá ma zarazila, bol ich slovník. Každé piate slovo bola nadávka, ten chlapec povedal v jednej vete, ktorá mala asi desať slov asi štyri nadávky a vôbec to neboli slušné nadávky. Rozumiem tomu, že deti v škole alebo na ulici pochytia rôzne slová, ale zase sú tu rodičia, ktorí si majú s tými deťmi sadnúť a vysvetliť im, že nie je správne používať nadávky. Áno, občas je potrebné vypustiť prebytočnú frustráciu, a áno, unznávam, že niekedy tá nadávka je najlepšia, človeku sa uľaví, ale akú frustráciu môžu mať deti, aby používali toľko škaredých slov? Potom sa čudujeme, že dnešné decká nemajú žiadny rešpekt k starším. A prečo by ho aj mali mať, keď ani vlastný rodič si nedokáže poradiť s dieťatom a vysvetliť mu, prečo tá a tá vec nie je správna. Ja sama mám dieťa a tiež sa mi stane, že mi nejaká nadávka uletí, ale vždy jej vysvetlím, že to nie je správne a prečo som to povedala. Aj z toho dôvodu moja dcéra nikdy žiadnu nadávku nezopakuje (aspoň zatiaľ nie a nie pri mne, pretože vie, že na to, aby niečo také povedala, musí mať veľmi vážny dôvod). Ako sa môže chlapec správať pred dievčatami ako hulvát a ako môžu dievčatá mať slovník námorníka? Čo na to ich rodičia? Ako to môžu akceptovať? Na to si musí odpovedať každý jeden človek sám.

Ale ak porovnám dnešné deti s tými, akí sme boli my, je to tisíc a jedno. My sme v dvanástich alebo trinástich rokoch sedeli vonku na ihrisku, hrali sme sa s loptou a rozprávali sa spolu slušne, vážili sme si kamarátov. Dnešné deti si zoberú do rúk telefón, zapnú si sociálnu sieť a komunikujú cez správy, ale vôbec si nevážia priateľstvo ako také.

Je zvláštne a smutné, že spoločnosť nad tým priviera a oči a potichu to akceptuje.

Toľko môj zážitok z autobusu...